Karol Polák

Bratislavský rodák, ktorý však vyrastal na Záhorí v dnešnej Vysokej pri Morave (predtým Hochštetno), smeroval zamladi skôr k umeleckej profesii. Učil sa hrať na husle, dva roky študoval spev a potom úspešne absolvoval divadelnú fakultu VŠMU. Všetko nakoniec dopadlo inak: dostal ponuku pracovať v televízii a v roku 1962 sa stal komentátorom v novovznikajúcej športovej redakcii.



V priebehu ďalších takmer 30 rokov potom Polák svojím osobitým štýlom okomentoval nespočetné množstvo významných svetových i domácich udalostí, a to najmä z futbalu, hokeja, krasokorčuľovania alebo atletiky. Až do začiatku 90. rokov, keď z Československej televízie odišiel, bolo jeho hlas možné počuť na dvanástich olympiádach.Aj vďaka svojmu temperamentu si občas mierne "zavaril". Rozruch vyvolal napríklad jeho vopred pripravený bonmot v cieli bežeckého závodu na 100 metrov na mítingu v Postupime, ktorý vyhral domáci atlét Manfred Kokot. "Bodaj by sme aj u nás mali takýchto Kokotov!" povzdychol si vtedy Polák.Svojráznu poznámku si neodpustil ani pri krasokorčuliarskych ME v Záhrebe, keď kamera detailne snímala nohy vtedy bronzovej Liany Drahovej. "Aj tie najkrajšie nohy sa niekde končia," utrúsil, keď sa záber začal pohybovať od korčúľ smerom nahor.Za najhorší zážitok vraj ale považuje vlastné "okno" z otvorenia zimných OH 1972 v Sappore, kde československá výprava vystupovala po prvý raz pod hlavičkou ČSSR. Uprostred názvu pribudlo jedno veľké S a Polák bol naraz v koncoch. Výpravu nakoniec privítal ako zástupcu Československej sovietskej socialistickej republiky.Chlapík, ktorý o sebe tvrdí, že až do smrti zostane Čechoslovákom, má stále mnoho práce i v dôchodkovom veku. Privyrábal si ako riaditeľ propagácie stávkovej kancelárie Terno, dodnes spolupracuje s niektorými televíznymi alebo rozhlasovými stanicami a občas aj ako moderátor rôznych spoločenských akcií. Menej